Rozhodovacia činnosť orgánov štátu – aplikácia práva

 

Štát a právo sú nerozlučne späté. Právo je síce len jedným z normatívnych systémov spoločnosti, ale systémom, ktorý má určité výnimočné postavenie v tom, že jedine porušenie právnej normy môže byť sankcionované za použitia štátneho donútenia. Aplikácia práva sa realizuje v konkrétnom prípade vydaním rozhodnutia – individuálneho právneho aktu.

Ako už bolo vyššie uvedené rozhodnutie vo veci nech už má akúkoľvek formu ( rozsudok, uznesenie, platobný výmer ) môžu vydať len orgány verejnej moci. Tento pojem nie je nikde definovaný, ale právna teória s ním bežne operuje.

 V tejto súvislosti je možné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (prvého senátu) zo dňa 9. júna 1992 sp. zn. I. ÚS 191/92 citujem

 

Verejnou mocou je taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo, alebo zprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje ogán verejnej moci, nie je v rovnopávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohoto orgánu nezávisí od vôle subjektu.

Keď sa pokúsim zovšeobecniť základnú štruktúru rozhodnutia dá sa povedať, že pravidelne sa vyskytujú nasledovné časti

  • Výrok
  • Odôvodnenie
  • Poučenie o opravných prostriedkoch

Samozrejme určité odlišnosti vyplývajú z ustanovení procesných predpisov. Rozhodnutia orgánov verejnej moci sú determinované tiež tým, že Slovenská republika je demokratickým a právnym štátom čo kladie určité nároky na kvalitu aplikácie práva.

K tomu uvediem rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktoré je však plne aplikovateľné aj na rozhodnutia iných orgánov verejnej moci.

 

Je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý ústavne nekonformný), vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo a zároveň aj povinnosť všeobecných súdov vyplývajúca z čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky sa však nedá použiť vtedy, keď jednoznačné znenie normatívneho textu (i keď sa javí všeobecnému súdu ako ústavne nekonformné) vylučuje jeho interpretáciu iným spôsobom. V takomto prípade totiž odlišné ponímanie normatívneho textu by bolo treba považovať za prejav arbitrárnosti.

Uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.z0n I. ÚS 338/06 uverejnené pod číslom 92/2006.

V právnom štáte je potrebné aj rozhodnutia orgánov verejnej moci náležite odôvodniť, pretože rozhodnutia vydané bez dostatočného odôvodnenia sú minimálne nepreskúmateľné. Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí nález Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.     I. ÚS 118/2010 v odôvodnení konštatoval

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. Januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins c. Francúzsko z 19. Februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. Apríla 1993, II. ÚS 410/06).

Poučenie o opravných prostriedkoch je povinnou súčasťou rozhodnutí. S nesprávnym poučením o opravnom prostriedku, prípadne jeho absenciou spravidla procesné predpisy spájajú osobitnú predĺženú lehotu na jeho podanie. Konkrétna forma závisí od príslušného procesného predpisu.

Zmyslom rozhodnutia ako aktu aplikácie práva je odstránenie stavu právnej neistoty účastníkov príslušných konaní.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Pritom je potrebné poznamenať, že účastník konania nie je v zásade povinný právne kvalifikovať svoje podanie, pretože právna kvalifikácie je vecou orgánu aplikujúceho právo. Je samozrejme odporúčania hodné uviesť aj konkrétnu právnu kvalifikáciu.

Na to, aby rozhodnutie spôsobilo zamýšľané právne účinky je potrebné rozlišovať tri fázy účinnosť, právoplatnosť s vykonateľnosť.

Účinnosť rozhodnutia

Účinnosť rozhodnutia voči účastníkom konania nastáva jeho vydaním , respektíve oznámením jednotlivým účastníkom konania. Voči oznámenému rozhodnutiu môžu účastníci konania buď podať riadne opravné prostriedky ( ak sa s ním nestotožňujú ) , respektíve ho akceptovať. V zásade je rozhodovanie orgánov verejnej moci dvojinštančné.

V zásade podanie riadneho opravného prostriedku má dva základené účinky

  1. Suspenzívny – odkladný účinok. To znamená, že účinky rozhodnutia sa odkladajú až do rozhodnutia odvolacieho orgánu. Ten má možnosť buď rozhodnutie potvrdiť, zmeniť, zrušiť , alebo vrátiť vec na ďaľšie prejednanie. Právnym názorom odvolacieho orgánu je potom prvostupňový orgán viazaný.
  2. Devolutívny účinok – inými slovami – ide o presun rozhodovania na odvolací orgán.

Pri rozhodovaní o riadnom opravnom prostriedku uplatňuje princíp úplného preskúmania rozhodnutia teda i po právnej a skutkovej stránke ( aj keď môžu byť výnimky ). To znamená, že orgán verejnej moci preskúma rozhodnutie ako celok a môže zmeniť rozhodnutie aj z dôvodov, ktoré účastník konania nenamietal a môže rozhodnúť aj v neprospech podávateľa opravného prostriedku.

Právoplatnosť rozhodnutia

Právoplatnosť rozhodnutia znamená, že účastníci konania buď nevyužili podanie riadnych opravných prostriedkov, alebo o nich bolo rozhodnuté. Právoplatnosť rozhodnutia má dve stránky.

Materiálna právoplatnosť znamená, že rozhodnutie s konečnou platnosťou rieši právne vzťahy medzi účastníkmi konania.

Formálna právoplatnosť zas znamená, že voči rozhodnutiu nie je možné podať riadny opravný prostriedok.

Okrem toho právoplatné rozhodnutia príslušných orgánov požívajú prezumpciu správnosti to znamená, že skutočnosti uvádzané v rozhodnutí sa považujú za pravdivé.

Právoplatnosť rozhodnutí má okrem toho dva ďaľšie účinky a to

  1. O tej istej veci nie je možné rozhodovať nanovo ( prekážka rozhodnutej veci )

Okrem toho pri rozhodovaní vzniká aj prekážka veci začatej. To znamená, že v danej veci nie je možné konanie začať. ( litispendencia )

Napriek tomu, že len v prípade súdnych rozhodnutí sú prekážky veci rozhodnutej ( § 159 O.s.p. ) a veci začatej ( § 83 O.s.p. ) sú tieto vyjadrené presne pre orgány verejnej moci sa aplikujú rovnako. Vyplýva to jednak z požiadavky na právnu istotu a zásady ne bis idem

Rozhodnutia orgánov verejnej moci, ktoré nie sú zároveň súdnymi rozhodnutiami je v zásade možné podrobiť okrem preskúmania prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci možností poskytovaných príslušnými ustanoveniami predpisov správneho práva ( napríklad zákon 71/1967 S.b. o správnom konaní zákon č. 563/2009 Z.z. Daňový poriadok a ďaľšie ) i v rámci preskúmavania v správnom súdnictve podľa piatej časti zákona č. 99/1963 S.b. Občiansky súdny poriadok.

Vykonateľnosť rozhodnutia

Vykonateľnosť rozhodnutia znamená, že uplynula lehota na plnenie a rozhodnutie je možné vykonať prostredníctvom štátneho donútenia

K správnemu súdnictvu ako nástroja kontroly orgánov verejnej správy sa budem venovať v ďaľších článkoch.

JUDr. Samuel Diatka

About JUDr. Samuel Diatka

Študodoval na právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1995-2000. Rigoróznu prácu obhájil v septembri 2002 na právnickej fakulte Trnavskej univerzity. Vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni má na starosti oblasť pohľadávok pre Nitriansky Kraj. http://webpravo.eu/o-mne Vyučuje externe na Univerzite Konštantína filozofa od roku 2003. Od roku 2012 je členom Slovenskej komory daňových poradcov pod číslom 988/2012.

Check Also

Vady veci a reklamácia v spotrebiteľských vzťahoch

Každý z nás občas potrebuje niečo nakúpiť , často veci dlhodobej spotreby ( hodinky, pracku, …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

 

Chcete byť informovaný o novinkách ?

Portál wevpravo.eu publikuje pravidelne odborné články. Ak chcete byť informovaný medzi prvými zadajte Váš mail.

Chcete byť informovaný o novinkách ?

Portál wevpravo.eu publikuje pravidelne odborné články. Ak chcete byť informovaný medzi prvými zadajte Váš mail.

%d blogerom sa páči toto:

Tento web používa cookies. Použím webu vyjadrujete súhlas s týmto používaním. more information

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this. Tento web používa cookies pre zlepšenie používateľského komfortu. Pokračovaním tohto webu bez zmeny nastavenia cookies kliknite na súhlasím.

Zavrieť